Keďže teplejšie dni už tento rok skončili, opäť vchádzam rovno do interiéru a vyberám si stôl. Keďže ich ozaj nie je veľa, končím pri tom istom, kde som sedel naposledy a vychutnával si Pasta Campagnola. Nič sa tu nezmenilo v tom najlepšom slova zmysle – pocit domova a rodinného prostredia je stále prítomný, obsluha je veľmi príjemná, hrá tu talianske rádio a moja myseľ už teraz počíta algoritmus dnešného výberu jedla.
Keďže som v pravej talianskej reštaurácii a kategóriu „pasta“ už som ochutnal, presúvam sa do kategórie „pizza“. Z päťčlenného výberu si volím Pizza Diavola. Na pravých talianskych pizzách oceňujem to, že pikantnosť nedoručujú pomocou chilli papričiek, ale použitím mäsa. A tak som zvedavý, či tomu tak bude aj v tomto prípade. A aký typ pizze mi pristane na stole.
Čakanie nie je ani v tomto prípade problém. Trvá približne 20 minút. Čašníčka mi s úsmevom nesie biely okrúhly tanier so staroružovým lemom a na ňom moju pizzu. Už. Na prvý pohľad je jasné, že dnes nepôjde o neapolský spôsob prípravy pizze. Pizza je menšia, cesto je napohľad tenké, vrátane kôrky. Jasný príklad pizze v rímskom štýle, ktorá je rozšírená najmä v strednom Taliansku. Prezentácia je minimalistická, okrem paradajkovo-syrového základu je jedinou viditeľnou ingredienciou saláma. Krúžky majú priemer približne 3 centimetre a je ich naozaj veľa. Sľubuje to slušný gastronomický zážitok.
Pizza sa je rukami a je to dobrý test konzistencie cesta. Tak chytám prvý kúsok. Je skvelé že sa nezlomil ani z neho nič nevypadlo. Chuť cesta je typická pre rímsky štýl pizze – je viac „chlebové“ ako neapolské a dodáva pocit väčšieho okamžitého zasýtenia. Tým sa vysvetľuje menší priemer pizze v porovnaní s neapolskou. Je zároveň chrumkavejšie. Zatiaľ som veľmi spokojný.
Paradajkový základ nesklamal. Nie je to lacný paradajkový pretlak, ani produkt e-shopu s polotovarmi. Podľa konzistencie aj chuti cítim, že je to výsledok domáceho pasírovania kvalitných paradajok. Chutí vyvážene, s jemnými kyslo-sladkými textúrami. Z pizze nevyteká a je jej pevnou súčasťou.
Syr mozzarella je častokrát ingrediencia, ktorá jasne indikuje to, či to reštaurácia s gastronómiou myslí vážne, alebo je skôr projekt zameraný na čo najkratšiu návratnosť investícií. V prípade, keď sa znižujú náklady, je mozzarella biela hmota bez chuti. V opačnom prípade je to lahodný smotanový syr, v ktorom je cítiť malé stopy kyslého byvolieho mlieka. S potešením konštatujem, že reštaurácia La Secchia patrí do kategórie poskytujúcej kvalitu. Mozzarella je presne taká, aká má byť.
Na záver som si nechal čerešničku na torte – a síce pikantnú salámu Diavola. Pravdepodobne ide o salámu Ventricina. Je to typická saláma horskej oblasti stredného Talianska. Sú v nej cítiť podtóny bravčového mäsa, slaniny, sladkej, ale najmä pikantne papriky. Dodáva jedlu svoju charakteristickú chuť – pikantno-sladko-slano. Pikantnosť je prirodzená a prichádza postupne.
Takto minimalisticky ponatú pizzu som doteraz ešte nejedol. Ale priznávam, že mi na nej nič nechýbalo. V rámci kategórie „pizza v rímskom štýle“ je to to najlepšie, čo som v Banskej Bystrici zažil. Reštaurácii La Sechcia patrí veľká pochvala za doterajšie výkony – gastronomické aj ľudské. Určite stojí za ďalšiu návštevu!
